Všetko to začalo v piatok večer, kedy sme vyrazili na Skalnaté pleso za romantického dažďa. Nebola somnou však priateľka, ale kamarát Richard Chrappa. Na Skalnatom plese sme prespali a ráno sa zobudili do krásneho dňa. Keďže v tom období sme obaja ešte chodili po pretekoch Spartan Race, tak sme si dali poriadny silový tréning a hneď potom pokračovali v intervaloch. Rozklusali sme sa dole až k spodnej lanovke ŠTART. Riško si dal ľahký beh kvôli zdravotným problémom a ja som išiel odtiaľ intervalové úseky až hore na Lomnický štít (2634mn.m.).
Síce to malo len 5,5km, ale bolo to 1450 výškových metrov. Spravil som si dokonca osobný rekord a to s časom 1hod. a 12min., ktorý ma vcelku potešil, tak som skúsil aj osobák smerom nadol z Lomnického štítu k Skalnatému Plesu a ten sa mi podaril tiež s časom 29min. Celkom mi to vtedy behalo. 🙂
Hneď potom sme si dali obed a poriadny oddych. Na večer som znova vyrazil na Lomnický štít, tento krát s veľkým batohom na chrbte a parťákmi Riškom a už aj Slávom, ktorý sa ku nám pripojil podvečer. Keď sme vyšli hore, čakalo nás zaslúžené čapované pivko, kde sme sa zvítali s ďalšími horalmi s ktorými sme skvelo pokecali a dohodli sa spolu na budúce horské dobrodružstvá…
Noc bola dlhá a vyzeralo to dokonca i na búrku, ktorá našťastie neprišla, zato na druhý deň sme to s Riškom schytali v plnej paľbe. Trasu som plánoval ja, takže Riško ma preklínal len 6hodín. Začali sme z Lomničáku dole na Skalnaté Pleso, kde sme nechali všetky nepotrebné veci, najedli sa a v bežeckom s litrom vody a dvoma fľaškami edgaru sme vyrazili na tréning. Trasa išla cez Veľkú Svišťovku na chatu pri Zelenom Plese – Baranie Rohy (2526m.n.m) – Teryho chata – Zamkovského chatu – Skalnaté Pleso – Tatranská Lomnica. V pláne som mal ešte Priečne sedlo a Zbojnícku chatu, ale… ALE… (len čítajte ďalej…)
V Baranom sedle sme sa s Riškom rozdelili, mne to nedalo a ten kúsok na Baranie Rohy som chcel prebehnúť, tak som bežal, pretože sa blížila búrka. Riško vsadil na istotu a išiel pomaly dole. Ale čo čert nechcel, rovno keď som dobehol hore na vrchol Baraních rohov (2526m.n.m.) sa to začalo. Najskôr vietor, dážď a hromy, potom sa pridali krúpy a keď sa začalo blýskať, už som zistil že tu končí všetka sranda a vypol som už aj telefón.
Dole som bežal rýchlejšie, ako na pretekoch Spartan a dúfal, že budem čím skôr na „Terynke“. Každopádne som nakoniec v poriadku dobehol na Teryho chatu, kde sme prečkali najhoršie a pokračovali v tréningu.
Takže tu je to ALE, prečo sme nepokračovali cez Priečne sedlo na Zbojnícku chatu. I tak sme si to užili a ku autu sme dobehli „príjemne“ unavení. Spolu so zbehom z Lomničáku nám to trvalo cca 6hod. indiánskeho behu. Pravdaže zmoknutí, ako kurence.
Kiež by bolo viacej takýchto víkendov. Spoznal som ďalších skvelých ľudí. Navštívil a prešiel miesta, kde som dlho nebol. Kvalitne si zatrénoval. Ale čo je najpodstatnejšie, že som si skvele oddýchol! Pravdaže nemyslím fyzicky. To by si pri 45. kilometroch a 5000 nastúpaných metroch asi málokto…
