To že chcem ísť na najvyššiu horu Európy Mont Blanc (4808m.n.m.), som si začal uvedomovať, keď som bol čoraz častejšie na Tatranských štítoch a hľadal nielen pokoj a slobodu, ale aj svoje limity. A tak som sa dohodol s Peťom Cenigom a vyrazili bez nejakého plánovania, skúseností a pravdaže peňazí…
14hod. cesta zo Slovenska bola ideálna na zozbieranie čo najviac info o Mn. Blancu. Ale čím viac info sme mali, tým sme si to začali uvedomovať. Však nemáme žiadne skúsenosti a aklimatizácia? Na tú sme nemali kedy, hlavne nech vyjde počasie. To bolo naše eso v rukáve.
Cestou do Chamonix sme sa vyspali niekde v Nemecku na parkovisku a celkom svieži sme prišli do cieľa okolo 14tej. Kým sme sa vymotali bolo 15:30. Do 1800m.n.m. sme sa vyviezli lanovkou a odtiaľ pešo k chate Tete Rousse do výšky 3167m.n.m., kde sme si spravili základný tábor. Keďže sme tam plánovali ostať tri dni, všetku vodu, jedlo, oblečenie a výbavu sme mali so sebou v batohu. Môj mal tak 37 až 40kg.
Keď sme našli miesto pre bivak, rozložili sme stan a niečo zjedli. Plánovali sme vyraziť 4:30 ráno. Výška v 3167m.n.m. sa však v noci prejavila a ja som sa zobudil na neznesiteľnú bolesť hlavy, Peťa pravdaže tiež. Nulová aklimatizácia si vybrala svoju daň. Dali sme si teda tabletky od bolesti a keď sme sa na seba s Peťom pozreli, vedeli sme, že takto ísť na Mont Blanc nemôžeme.
Dohodli sme sa teda, že vyrazíme o deň neskôr. Budeme mať čas na prípravu, naštudovanie trasy, čo robiť ak niekto spadne do trhliny alebo z hrebeňa atď.. Vstali sme teda okolo 10:00. Hlavy nás boleli stále, ale o trochu menej.
Ale to počasie?! Jednoducho úžasné azúro. A tak sme si pobalili veci, napili, niečo zjedli a dali si 3min. kurz, čo robiť ak sa niečo pokazí. V prvom rade pozor na padajúce kamene v strmom svahu zvanom „kuloár“, už tam prišlo o život dosť ľudí, tak sme nechceli byť ďalší. Našťastie keď sme prechádzali, tak nič nepadalo. Keď sme vyliezli strmú stenu zaistenú oceľovým lanom, obuli sme si mačky.
Išli sme po ľadovci z chaty Gouter (3835m.n.m.) k útulni Vallot (4362m.n.m.). Odtiaľ sme videli konečne vrchol, ale aj úzky hrebeň a niekoľko trhlín, a tak sme sa naviazali lanom. Od výšky cca 4500m.n.m. sa pekne rozfúkalo a na hrebeni sa do vetra pridal aj sneh a ľad, ktorý nás zasahoval do tváre, čo bolo dosť nepríjemné. Vtedy sme to rozmýšľali otočiť. K vrcholu nás delilo, pár výškových metrov a tak sme pokračovali.
Nakoniec sme prišli na vrchol, trochu sme si oddýchli a plný uspokojenia, ako po poriadnom vrchole šlapali späť. Na chate Gouter sme si na oslavu dali čaj s domácou slivovicou, ktorú sme si niesli so sebou a pred zotmením zliezali dole do základného tábora. Tam sme sa najedli a pokúsili do rána vyspať. Píšem pokúsili, pretože kvôli výške sme spať nemohli. K tomu sme si ešte prepichli samonafukovačky a tak posledná noc pod Mont Blancom bola doslova tvrdá. Na druhý deň, sme už schádzali dole.
Nečakal som že najväčší problém bude pri zostupe. Mal som totiž tak zodraté nohy z požičaných topánok, že každý krok bol utrpenie. Po 2,5hod. som to už nevydržal a posledných 45min. som išiel bosí. Myslím, že som bol prvý ktorý schádzal z Mont Blancu bosí a ľudia na mňa pozerali, ako po bláznovi. Nemal som však na výber. Zlá obuv mi spôsobila zápal achilovky a ja som sa z toho liečil skoro 8 mesiacov.
Trojdňovú expedíciu sme nakoniec ukončili v stredu doobeda a poobede sme sa už kúpali v Ženevskom jazere. Len toľko z trojdňového dobrodružstva. Peťo sa v ten deň ponáhľal domov a ja som ostal vo Švajčiarku pri sestre, kde som si týždeň užíval Alpy. Tiež som čakal na kamaráta Riša Zvoláneka, s ktorým som išiel znova do Chamonix. On tam mal preteky a po nich sme mali v pláne znova vystúpiť na vrchol Mont Blancu. Bohužiaľ počasie nám neprialo a tak som si aspoň pobehal Talianske vrcholy týčiace sa cez 2700m.n.m..
VIDEO z Talianskych Álp
Proste ideálna aktívna dovolenka, čo myslíte?
